Mauretánia leží na severe Afriky s rozlohou niečo vyše milión kilometrov štvorcových. Väčšiu časť krajiny pokrýva Sahara, takže obývať je možné len malú časť územia. Mestečká a mestá od seba delia rozľahlé plochy nehostinnej púšte, a tak existujú skutočne odľahlé sídla. K nim patrí aj mesto Zouérat a dostanete sa tam len vlakom.
Železnica je istota
V tomto meste žije asi 50 tisíc obyvateľov. S okolitým svetom ich spájajú biedne cesty v katastrofálnom stave, a tak na cestovanie je najvýhodnejšie využívať železničnú dopravu. Tá je určená aj na prevoz železnej rudy, ktorá sa ťaží v tunajších baniach, čo je pre krajinu veľmi ekonomické. Trať spája Zouérat a Nouadhibou, väčším prístavom Mauretánie na brehoch atlantického oceána a práve touto cestou sa železo z tunajších baní dostáva do Japonska, Francúzska, Talianska či Číny alebo Nemecka.
Ľudia spolu s nerastom
Železnica bola slávnostne odovzdaná do prevádzky v roku 1963, čo bolo desať rokov po objavení rozsiahlych ložísk železnej rudy. Jej dĺžka je okolo 700 kilometrov. Vagóny, plne naložené železnou rudou, odchádzajú zo Zouératu každý večer, súpravy môžu mať až 200 vagónov a sú dlhé 2,5kilometra. Každý vagón nesie 84 ton rudy, ale pre cestovanie pasažiermi je vyhradených len pár vozňov, no tí aj tak radšej využívajú cestu zadarmo a vezú sa v nákladných vagónoch. Cestovanie spoločne s rudou nie je vôbec príjemné, keďže tá je pomletá nadrobno a neustále sa ľuďom dostáva do tváre, na oblečenie, vlastne všade. Pasažieri nie sú chránení ani pred slnkom či dažďom, a tak to niektorí vyriešia tak, že si vyhĺbia jamu do nákladu. Sú takí, ktorí si dokonca nosia so sebou variče, aby si mohli uvariť čaj. Po príchode do Nouadhibou, čo trvá asi 17 hodín, pasažieri, celí zaprášení, z vlaku povyskakujú a ten pokračuje v ceste až do prístavu na vykládku. O tri hodiny je pripravený na spiatočnú cestu.
Potreba len počas jazdy
Vlaková súprava jazdí maximálnou rýchlosťou asi 50 kilometrovza hodinu. Prechodom cez neobývané oblasti spomalí, aby cestujúci mali možnosť počas jazdy vyskočiť, no je dosť bežné, že pasažieri vyskočia, v rýchlosti si vykonajú potrebu a naskočia naspäť. Oveľa pohodlnejšia cesta nie je ani pre tých, ktorí si kúpia lístok asi za tri eurá do osobného vozňa. Sú to staré vagóny, také, aké nájdeme ešte aj dnes u nás s tým rozdielom, že na mauretánskych vlakoch nie sú žiadne okná, dvere, sedadlá a márne by ste hľadali aj záchodovú misu. Môžme ich nazvať len nejakými veľkými debnami na podvozku, ktoré sú preplnené a špinavé, ale majú jednu výhodu: aspoň v nich nefúka cestujúcim do tváre železný prach.